V našich neuromuskulárnych končinách sa snažíme centrovať, inhibovať či facilitovať… Často sa na svojich kurzoch stretávam s otázkou. „Ak spravím túto techniku, ako dlho vydrží daný pozitívny efekt?“ V angličtine je na to veľmi pekná odpoveď: „It depends.“ V preklade „to záleží na…“ na veľa faktoroch.
Ak ste pracujúci fyzioterapeuti či tréneri, asi viete o čom hovorím. Často sa totiž stáva, že po terapií sa pacientovi nachvíľku uľaví, ale po čase sa symptómy vrátia či prídu iné. V lepšom prípade, ak pacient často opakuje dané cvičenia, symptómy sa potlačia prípadne objavia iné.
Od neurologického vzoru k fasciálnej reštrikcií
Hlavný rozdiel medzi týmito dvoma vzormi je čas. Primárne záleží na tom ako dlho sa tieto vzory vyvíjali a či je to dôsledok traumy alebo zakorenený zvyk.
Každý pohyb začína experimentom, myšlienkou, čo je prejavom neuromotoriky a jeho učenia. Dostatok opakovaní daného pohybu nám doslova vyšliape cestu v mozgu, zakorení ho, aby gesto bolo oveľa ľahšie zopakovať. To všetci vieme. Následne sa sekvencia zapojenia svalov zafixuje do podvedomia ako zvyk, ktorý je ľahko vyvolateľný, ale naopak ťažko podlieha k zmene. Akonáhle sme si pevne vybudovali zvyk, je ho treba zachovať, čo vyžaduje zmenu postúry. Táto preferencia sa doslova vytesá do našej postúry. Vydržte v tejto postúre dostatočne dlho a oblasti, ktoré podliehajú preťaženiu si budú užívať vyššiu aktivitu fibroblastov, čo následne produkuje viac kolagénovej siete v rámci svalov alebo medzi nimi. Ba dokonca z fibroblastov sa stanú myofibroblasty, ktoré ovplyvňujú fasciálnu tuhosť, čo sa stáva najčastejšie pri hojení rán. Najskôr sa zmení iba viskoelasticita fascie, čo zmení jej vlastnosti a po čase sa zmení i kolagénová štruktúra. V tomto bode sa dostávame z čisto neurologického vzoru k fasciálnej reštrikcií. Od tohto bodu, akýkoľvek nový experiment a gesto sa pacient bude učiť, bude podliehať limitácií štruktúry, spolu s limitáciou neuromotorického zapojenia. T.j., rozličné zapojenie svalových vretienok či golgiho aparátu.
Ako ich rozlíšiť?
Toto všetko je zjednodušené vysvetlenie ako funguje adaptácia našich štruktúr. Bez klinického vyšetrenia, prípadne niektorých zobrazovacích metód, nedokážeme povedať či je daný stav len čisto neurologického pôvodu verzus štrukturálna reštrikcia nekontraktílnych väzivovitých tkanív. Ak sa problém vyskytne po zranení či operácií, môžeme s väčšou istotou povedať, že v dysfunkcií sú zahrnuté i fasciálne adhézie, ktoré sú po takýchto traumách veľmi časté.
Liečba?
Najlepšia stanovená liečba bude veľmi závislá na našich klinických skúsenostiach a rozhodnutiach, ktoré sú založené na našich manuálnych a pozorovacích vyšetreniach. Manuálne zásahy a manipulácie s tkanivom moc nie sú potrebné, ak sa snažíme zlepšiť neuromotorickú situáciu, ale sú doslova nevyhnutné, ak už nastala nejaká zmena v tkanive, resp. vo fascií. Tu DNS, SM sytém, ACT, NKT, trigger point terapie, PNF, PIRky, Feldenkrais a iné podobné metodiky musíte vykonávať veľmi často, po dlhú dobu, aby ste mali aspoň ako taký úspech, ak sa jedná o ozajstné fasciálne reštrikcie. A to v našej dobe plných tráum, operácií a zranení je častejšie a častejšie.
Záver
Snažil som sa svoju myšlienku vysvetliť čo najlepšie a najjednoduchšie viem. Myslím si, že rôzne fasciálne založené metodiky sú budúcnosť a nebude nám už stačiť naše „zastaralé“ zmýšľanie, uvoľniť, natiahnuť, aktivovať, inhibovať či centrovať a pod… Naše telo má úžasnú schopnosť adaptácie a fasciálne tkanivo je v tomto majster a zaslúži si našu pozornosť.
Zdroje a inšpirácia:
Leon Chaitow. Fascial Dysfunction – Manual Therapy Approaches, Second Edition: Handspring Publishing, 2018. ISBN 978-1-909141-94-0
Fasciálne kurzy
Oveľa viac o fasciách a ich systematickej diagnostike a liečbe sa môžete naučiť i na mojich nových kurzoch. Na kurzoch budeme dvaja lektori spolu s Bc. Palom Hartelom, ktorý sa venuje výhradne fasciálnym technikám.